Na prvý pohľad by to mohlo vyzerať, že rodič, ktorý svoje dieťa chráni pred pádom je ten, ktorý ho má najradšej. A ten, čo ho nechá spadnúť, je ten nezodpovedný, ľahkovážny. Ale pozrime sa na to zo širšieho uhla. Možno si to neuvedomujeme, ale niekedy práve to, čo navonok vyzerá ako "nepomáhanie" môže byť paradoxne pre nás najväčšou pomocou. Ak totiž sme už od detstva zvyknutí, že pri nás vždy niekto stojí, niekto, kto nás podrží, podporí,zachráni, môžme to v dospelosti cítiť ako krivdu, ak sa dostaneme do situácie, keď sa tak nestane. A že sa do tej situácie raz v živote dostaneme, za to by som dala ruku do ohňa.
Takže, čo je vlastne pre človeka lepšie ? Naučiť sa zvládať pády už od útleho detstva a považovať to za prirodzenú súčasť života, alebo spoliehať na pomoc druhého ?
Už počujem hlasy, ktoré hovoria, že v živote ešte dostaneme veľa faciek, tak prečo nechať fackovať tých, ktorých milujeme už od útleho detstva ? Práve preto, aby aj malé "pády" nepovažovali za koniec sveta a vedeli sa bez pomoci iných postarať sami o seba. Možno by sa forma pomoci mala odvíjať od schopnosti dieťaťa zvládnuť situáciu. Takže sa naučiť rozlíšiť, čo dieťa samé zvládnuť môže a čo by mu mohlo vážne ublížiť. Ako rodičia však máme tendenciu dieťa podceniť. Lenže, tento nesprávny odhad môže v budúcnosti spôsobiť, že sa dieťa bude spoliehať na niečo, čo v danej chvíli nebude naporúdzi. Jazva, ktorá v ňom po takom zážitku zostane môže byť potom hlbšia.
Aby ste si to dokázali lepšie predstaviť, ešte jeden príklad. Poznáte staré úslovie : Ak chceš človeka nasýtiť, nedaruj mu rybu, ale nauč ho loviť ..
Z takýchto a podobných "banalít" sa potom môže odvíjať aj celoživotný postoj. To by možno mohlo vysvetľovať aj rozdelenie obyvateľstva na ľavicových a pravicových. Ľavicoví by podľa tohto pohľadu mohli byť tí, čo sa spoliehajú na pomoc od štátu a čakajú pomoc v podobe rôznych "barličiek". Pravicoví sú naopak tí, ktorí sa dokážu postarať sami o seba.
Aj jedni, aj druhí sa k tomuto nejakým spôsobom museli dopracovať. Čo sa nenaučili výchovou, museli dohnať sami.
Aby sme sa však nemotali iba v politike, aj viera vo svojom učení vychádza z tvrdenia : " Pomôž si človeče, aj pán Boh Ti pomôže."
Pomáhať druhým je pekná a ušľachtilá vlastnosť. Nebolo by však na škodu veci
naučiť sa rozlišovať, čo je pre človeka naozaj pomocou a čo len náplasťou na vzniknutú situáciu. A ak už sme rozhodnutí pomôcť, vybrať si formu, ktorá je pre neho naozaj optimálna.
Pocit, že pri nás niekto stojí je veľmi príjemný, ale nemali by sme ho brať ako
samozrejmosť. Preto, čím skôr sa naučíme zvládať svoje "pády", tým menej utŕžime od
života rán ..