Hranice únosnosti

Autor: Ingrid Galbavá | 12.3.2011 o 7:05 | Karma článku: 10,81 | Prečítané:  1310x

Žijeme zvláštnu dobu. Povedala by som extrémnu. Na jednej strane dav nezamestnaných, čo sa márne snažia nájsť si prácu a deň po dni zľavujú zo svojich nárokov, pokiaľ im to dovoľujú okolnosti. Každý má totiž iné minimum na prežitie, iné schopnosti prispôsobiť sa požiadavkám, alebo možnosti, či schopnosti sa rekvalifikovať.

Na strane druhej zamestnanci, ktorí zostali na svojich pracoviskách po hromadnom prepúšťaní, majú zdvojené, či ztrojené posty, funkcie, rajóny za takmer rovnaký plat. Pracujú v nezmenených podmienkach, čo sa týka technických vymožeností, ale výkon majú podať vyšší , alebo minimálne taký ako podávalo raz toľko ľudí za rovnakých podmienok. Možno len dovtedy, kým sa nestane úraz, alebo nedajbože čosi horšie, pretože jedna osoba nemôže byť naraz na troch miestach. Kým si to odnesie iba zariadenie, všetko sa dá opraviť, ale horšie je , ak to zaplatí svojím zdravím človek. Vlastne, je tomu vôbec ešte tak ? V poslednej dobe mám totiž dojem, že straty na majetku majú pre tento štát omnoho vyššiu hodnotu, veď vonku čakajú zástupy nezamestnaných. Je tam toho, každý z nás je nahraditeľný. Kus za kus. Hoci , čo sa týka platov, všade ešte vládne hospodárska kríza, z hľadiska požiadaviek na zamestnanca je kríza dávno za nami. Veď, keď je potrebné robiť nadčas, zrejme je dopyt a výroba a plnia sa plány. Skrátka, sklady sa plnia, výrobky sa predávajú, plány sa stále zvyšujú. Aspoň podľa skúseností z okolia. Pri každodennej komunikácii so svojimi známymi počúvam ako sa zvyšujú normy, ako sa robia soboty a nedele, ako treba zostať na nadčasoch. Ľudia sú unavení, ale robia. Robia, lebo nechcú patriť k extrému – nezamestnaní. A z niečoho sa žiť musí. Nikto netuší, prečo hŕstke z tých nezamestnaných nikto nezavolá, či si nechcú privyrobiť, aby nestratili pracovné návyky a zarobili si aspoň toľko hodín, čo musia ostatní ťahať nadčas. Žeby im ukrátili mzdu ? Neviem, či má väčšiu hodnotu pár korún na výplatnej páske na úkor zdravia a rodiny. Nie, nepodporujem týmto článkom boj odborárov za kratšiu pracovnú dobu. Chcem len pracovnú dobu normálnu. So zákonným množstvom nadčasov, spravodlivo a zaslúžene ohodnoteným. Prečo jedni musia padať únavou, zatiaľ čo druhí upadajú do depresií a dlhov, z ktorých niet východiska ? Žeby aj toto bolo jedným zo spôsobov akým vyriešiť dôchodky pre našu generáciu ? Čím väčšia opotrebovanosť, tým vyššia pravdepodobnosť , že tých dôchodkov bude menej ? Že preháňam ? Nie, ja len počúvam. Počúvam ľudí unavených dobou. Ľudí , balansujúcich na hranici únosnosti. Kam až siaha ?
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?