Do očí sa vrátil lesk, pery vyčarili úsmev a život začal mať znovu zmysel. Rána boli zrazu svetlejšie a duša sa napĺňala citom. Zrazu ho bolo toľko, že bol aj na rozdávanie. A tak ho začal rozdávať. Jeho dni sa naplnili láskou a pribudlo aj pár nových priateľov. Dno už nebolo vidieť. Rovnako nenápadne ako sa zjavila vtedy, začala pomaly odchádzať. Najprv len nenápadne, a keď vycítila, že nohy opäť stoja na pevnej zemi, odišla úplne. Nikto nezistil kam. Nikto ju zrazu nehľadal. Po dákej dobe sa mu narodila dcéra. Hladel jej do tváre a mal silný pocit, že tú tvár už videl. Možno v svojich túžbach, možno v svojom sne, možno ju dokonca dôverne poznal z minulosti, no za ten svet si nevedel spomenúť odkiaľ ... V tom sa načiahla svojou malou rúčkou a on si ju ukryl do svojej. Ucítil opäť pevný stisk a zrazu vedel , že je stále blízko.
Múza
Prišla úplne nenápadne. Videla jeho beznádej a podala mu ruku. Pocítil pevný stisk tej malej a na pohľad drobnej dlane. Vraj človek, čo Ti podá ruku dokáže Ťa podržať. A ona prišla od toho dňa častejšie a stále rovnako nenápadne napĺňala jeho dočasnú prázdnotu.