Babka

Autor: Ingrid Galbavá | 22.5.2011 o 8:12 | Karma článku: 8,62 | Prečítané:  1074x

Včera som písala, že máj je v našej rodine bohatý na oslavy menín a narodenín. Takže po dedkovi mala narodeniny babka, tentokrát však otcova mama. Pre tých, ktorí sa obávajú, že som sa rozhodla po jednom opisovať všetkých členov našej početnej rodiny musím napísať, že nie. Týmto dvom ľuďom som to však akosi zostala dlžná. Aj keď, nikdy nehovor nikdy :-D

Naša babka porodila jedenásť detí. Ja si však pamätám len päť. Bývala v tom type domov, kde v jednom dvore bývali aj dve tri rodiny. Keď sa naši vzali, bývali práve u nej. Keď sme k nej ako decká chodievali na prázdniny, bola to pre nás akási svätyňa. Dom bol z nepálenej tehly , prešli ste úzkym „gánkom“ a vošli ste do maličkej kuchynky. Hneď vľavo stáli dve vedrá vody, ktorú chodila naberať z dedinskej studne, pretože vlastnú nemala. Nad dverami visel krížik a pri vedrách ležala špongia, ktorú sme my decká používali, keď sme sa hrali na kostol. Oproti dverám stál malý kredenc, kde v šálkach trčali sväté obrázky a pátričky. A samozrejme medzi tým stál starý masívny drevený stôl, na ktorom sme jedávali kysnuté koláče a mastný chleba s cibuľou. Oproti nemu kachle. Babka nemala plynový sporák ako tá druhá babka, ale tie koláče od nej boli aj tak najlepšie. Jeden schodík a vošli ste do jedinej izby. Vždy som hútala ako sa toľko ľudí mohlo zmestiť v jedinej kutici, ale zrejme boli všetci dobrí :-D Priamo oproti dverám stála komoda, na ktorej stáli sošky všetkých svätých, ktorí vám v tej chvíli napadli. To bolo pre nás miesto, pred ktorým sme poklakli, náš malý akože kostol. Hoci naša babka chodila do kostola pravidelne , nikdy nás k tomu nenútila. Tieto naše hry boli skôr akýmsi kopírovaním jej chovania , podmienené miestom a atmosférou. Moje sesternice touto motiváciou absolvovali aj birmovku, ja jediná som zostala „bezbožná“. Oproti domu bola malá záhradka, v ktorej bola malá kôlňa a v záhradke kvitli papuľky. Vždy sme im trhali hlavičky a otvárali im papuľky pomedzi prstami. A keď ste prešli cez dlhý spoločný dvor na samý koniec, vošli ste do dlhej záhrady, kde rástla zelenina a hneď z kraja boli nasadené ríbezle. Babka robievala výborný ribizlák. Hoci obe naše babky bývali v jednej dedine a zvyčajne sme prespávali u tej druhej, celé dni sme trávili práve tu. Bol to posledný dom v uličke a hneď pod hrádzou ste sa dostali k rieke Nitre. Spoločnosť vám robili kŕdle husí. Keď dom začal chátrať, presťahovala sa babka k svojej dcére. Nikdy nechodila po lekároch, ale na staré kolená brala „železo“. Mala dodržiavať aj diétu, ale keď ste ju upozornili, že jej z niečoho ťažkého môže zostať zle, len povedala : Však si dám železo. Pamätám si ako na jednej svadbe , keď väčšina z nás tancovala a nikto sa na ňu nedíval, potajomky, pod stolom ujedala klobásku. Keď ju dojedla, vytiahla na stôl krajec suchého chleba a zahlásila : Ja už len tú suchú kôrku. Babka zle počula, museli ste jej hlasno rozprávať do jedného ucha, na ktoré počula lepšie. Na inej oslave sme sa však na nej museli zasmiať, pretože nastala situácia, keď každý rozprával svoje a jeden cez druhého sa v podstate prekrikoval. Nastala taká vrava, že to už ani babka nevydržala a okríkla nás : Buďte ticho, čo kričíte ? Babka si nepamätala naše mená. Len meno môjho brata a mojej sesternice, ostatným dávala také mená, aké ju práve napadli. Ale všetkých nás ľúbila rovnako. Nikdy nerobila rozdiely. Hoci rokmi čoraz menej vládala chodiť, ale viac ako chôdza jej robilo problém zadýchávanie, odmietala chodiť s paličkou. Radšej sa pridržala plota, či zábradlia a chvíľu si oddýchla. Až keď už sme jej nahovárali, že s paličkou chodia aj najväčší páni a kúpili sme jej takú švihácku, nechala sa nahovoriť. Hoci telo chátralo, babka stále mala, čo povedať, čo sa týkalo domu a záhrady. Ako skonštatoval jeden príbuzný : Telo mrzák, huba generál. Keď babku vzali do nemocnice, pýtala si pivo. Pýtali sme sa lekára, či jej ho môžme priniesť. Lekár sa vyjadril : Tej už môžte priniesť aj vitriol. A babka sa spamätala a požila si ešte pár rokov, aj keď ju pán doktor odpísal. Keď zomrel náš dedo, boli sme v kostole na omši a hoci babka mala v tom čase osemdesiatšesť rokov, pri pohľade na omnoho mladších dedkov v kostole skonštatovala : Ako zostarli . Je fakt, že z nej vyžarovalo napriek veku toľko životnej energie, že jej ju tí „mladíci“ mohli len závidieť. Zomrela vo veku nedožitých 93 rokov. Babenka naša, stále ste tu.
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Marek Vagovič: Fico sa potrebuje udržať, aby sa kauzy nevyšetrili

Niektorí novinári berú Ficove výroky o prostitútkach príliš osobne, tvrdí novinár Marek Vagovič.

EKONOMIKA

Slováci ponúkajú za železiarne najviac, Američanom sa to máli

Žiaden záujemca neponúka cenu, ktorá by uspokojila U. S. Steel. Predaj neuzavreli.

KOMENTÁRE

Ako Danko začal mať problém s kebabom

Keď to hovoril Breivik, vraveli sme, že mu straší vo veži.


Už ste čítali?