Či ich to viac vyrušuje v myšlienkových pochodoch, alebo sú len zvedaví, neviem. Každopádne raz a navždy som sa rozhodla ozrejmiť, že nefrflem, nehundrem, nemrmlem si, len proste komentujem kroky svojej pracovnej činnosti. Lepšie sa mi tak veci pamätajú. Viem, že, máte pocit, že sa tým prihováram vám, ale buďte si istí, že vety ,vám určené vravím tak, aby ste ich počuli. Už ako dieťa som si nevedela zapamätať učivo iba normálnym prečítaním . Potrebovala som si ho prečítať nahlas. Potrebovala som ho počuť. Po prečítaní som síce vedela, že spomínaná veta je v treťom riadku druhého odstavca, ale vybavila sa mi až vtedy, keď som ju počula. Ľuďom sa zdá úplne prirodzené, že si niekto pri práci píska alebo spieva, alebo iba tak komentuje situáciu okolo, ale mrmlanie pre seba sa im zdá divné. Lebo, vraj len „blázni sa rozprávajú sami so sebou“. Prezradím vám dôverne a mám to odborne podložené, že ani rozprávať sa sám so sebou vraj nie je nič nenormálne. Pravda, kým vám nezačne odpovedať druhá strana :-D
Zlozvyk
Každý z nás má nejaký zlozvyk. Ja , samozrejme, nie som výnimkou, ale zisťujem, že tento jediný sa zdá ľuďom nepochopiteľný. Rozmýšľam nahlas. No, nahlas ani nie, skôr si to tak sama pre seba hovorím. A tí, čo na niečo podobné nie sú zvyknutí, sa stále vypytujú : „Čo si to hundreš ?“