Zmierenie

Autor: Ingrid Galbavá | 15.4.2011 o 9:09 | (upravené 15.4.2011 o 9:17) Karma článku: 6,21 | Prečítané:  980x

Ako dieťa som vyrastala s deckami s telesným postihnutím. Boli to úplne normálne ľudské bytosti, handicapované svojím postihnutím, ale s veľkou túžbou žiť a veľkými i malými snami, ktoré túžili v živote naplniť. Tieto decká žili so svojím postihnutím od malého veku, takže ho brali ako niečo prirodzené, čo jednoducho patrí k ich životu. Naučili sa prekonávať svoje bariéry a dokázali často veci, nad ktorými zdravému človeku zostali len údivom roztvorené oči a obdiv.

Keď som potom, už ako dospelá, šla na návštevu k známym, prvýkrát v živote som sa ocitla v situácii, keď som svoju skúsenosť cítila ako handicap ja. Náš známy mal cukrovku a lekári boli nútený odrezať mu nohu. Atmosféra v tom byte by sa dala krájať. V byte panovalo dusno akoby sa príbuzní báli urobiť čo len krok, aby tým pacientovi neuškodili. Neviem, kto bol tou situáciou zaskočený viac, či on, alebo oni. Prvýkrát v živote som sa cítila ako necitlivá. Až po tomto zážitku som pochopila, že je rozdiel, či človek žije so svojím postihnutím odmala, alebo je to pre neho zásadná zmena v živote. A nielen pre neho, ale aj pre ľudí v jeho okolí. No je vždy dobré, ak aspoň jedna strana sa postaví k situácii pozitívne. Všetko si však vyžaduje určitý čas. Čas, ktorý je potrebný na zmierenie sa s novou situáciou. Niektorí z nás sa dokážu postaviť situácii čelom, zachovať chladnú hlavu a jednať impulzívne tak, ako je to v danom momente potrebné. Iní sa zrútia a potrebujú si zvykať pomaly. Ak sa tieto dva typy stretnú, je to pre situáciu dobré, pretože ten, čo sa zrútil, cíti podporu toho druhého, ktorý rieši situáciu s chladnou hlavou. Alebo aspoň vytvára taký dojem, pretože vie, že by potom nebolo o koho sa oprieť. Ak však obe strany situáciu nezvládnu je odsúdená na zánik. Rozmýšľala som nad tým, či je pre človeka horší pocit , keď vie, že v živote nebude povedzme tancovať alebo loziť po skalách, hoci veľmi túži tento pocit zažiť, alebo vedomie, že ten pocit zažil a už sa nikdy nezopakuje. On si ho však dokáže vybaviť. Tým chcem len povedať, že obe strany majú svoje bremeno, s ktorým sa musia vyrovnávať. Život pred nás stavia rôzne prekážky. Nielen zdravotné, aj keď často sa na ňom odzrkadlia. Niektoré nás zaskočia nepripravených a trvá chvíľu, kým nastane zmierenie a uvedomenie si, že náš život síce zmenil svoju podobu, ale možno nás upozornil na niečo omnoho podstatnejšie. http://www.youtube.com/watch?v=9AZYi2iedqI&feature=related
Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Obec, kde sa nestrácajú eurofondy, stavia wellness centrum

Starosta Raslavíc Marek Rakoš dokázal za dva roky vybudovať 80 pracovných miest pre sociálne slabé skupiny.

BRATISLAVA

Prestavba stanice sa blíži, Bratislava o obmedzeniach mlčí

Najskôr musia dokončiť modernizáciu električkovej trate na Špitálskej ulici.


Už ste čítali?