Keď som potom, už ako dospelá, šla na návštevu k známym, prvýkrát v živote som sa ocitla v situácii, keď som svoju skúsenosť cítila ako handicap ja. Náš známy mal cukrovku a lekári boli nútený odrezať mu nohu. Atmosféra v tom byte by sa dala krájať. V byte panovalo dusno akoby sa príbuzní báli urobiť čo len krok, aby tým pacientovi neuškodili. Neviem, kto bol tou situáciou zaskočený viac, či on, alebo oni. Prvýkrát v živote som sa cítila ako necitlivá. Až po tomto zážitku som pochopila, že je rozdiel, či človek žije so svojím postihnutím odmala, alebo je to pre neho zásadná zmena v živote. A nielen pre neho, ale aj pre ľudí v jeho okolí. No je vždy dobré, ak aspoň jedna strana sa postaví k situácii pozitívne. Všetko si však vyžaduje určitý čas. Čas, ktorý je potrebný na zmierenie sa s novou situáciou. Niektorí z nás sa dokážu postaviť situácii čelom, zachovať chladnú hlavu a jednať impulzívne tak, ako je to v danom momente potrebné. Iní sa zrútia a potrebujú si zvykať pomaly. Ak sa tieto dva typy stretnú, je to pre situáciu dobré, pretože ten, čo sa zrútil, cíti podporu toho druhého, ktorý rieši situáciu s chladnou hlavou. Alebo aspoň vytvára taký dojem, pretože vie, že by potom nebolo o koho sa oprieť. Ak však obe strany situáciu nezvládnu je odsúdená na zánik. Rozmýšľala som nad tým, či je pre človeka horší pocit , keď vie, že v živote nebude povedzme tancovať alebo loziť po skalách, hoci veľmi túži tento pocit zažiť, alebo vedomie, že ten pocit zažil a už sa nikdy nezopakuje. On si ho však dokáže vybaviť. Tým chcem len povedať, že obe strany majú svoje bremeno, s ktorým sa musia vyrovnávať. Život pred nás stavia rôzne prekážky. Nielen zdravotné, aj keď často sa na ňom odzrkadlia. Niektoré nás zaskočia nepripravených a trvá chvíľu, kým nastane zmierenie a uvedomenie si, že náš život síce zmenil svoju podobu, ale možno nás upozornil na niečo omnoho podstatnejšie. http://www.youtube.com/watch?v=9AZYi2iedqI&feature=related
Zmierenie
Ako dieťa som vyrastala s deckami s telesným postihnutím. Boli to úplne normálne ľudské bytosti, handicapované svojím postihnutím, ale s veľkou túžbou žiť a veľkými i malými snami, ktoré túžili v živote naplniť. Tieto decká žili so svojím postihnutím od malého veku, takže ho brali ako niečo prirodzené, čo jednoducho patrí k ich životu. Naučili sa prekonávať svoje bariéry a dokázali často veci, nad ktorými zdravému človeku zostali len údivom roztvorené oči a obdiv.