Práca na dohodu

Ako zamestnanec zvyknutý na určitý štandard pracovných podmienok musím skonštatovať, že som opäť narazila na niečo, čo mi nevyhovuje. Prvá vec, ktorá ma zarazila bolo, že som nedostala skrinku na osobné veci. Veci som si uložila na stoličke, prípadne v regále na to určenom. Keď som sa spýtala, či mi nič nezmizne, dostala sa mi odpoveď, že je tam kamerový systém, ktorý to zabezpečuje. Pre kmeňových zamestnancov tam skrinky sú, avšak ich veľkosť je určená naozaj len na kabelku, či tašku, ktorú si so sebou prinesiete. Keďže je však zima, nepočítajte s tým, že by ste si odložili zateplenú bundu,alebo nedajbože kožuch do tejto malej skrinky. Až vtedy som pochopila, prečo si nemám so sebou nosiť drahé veci. Poviete si, čo by ešte nechcela ? Zhýčkaná dobou, v ktorej dospievala. Alebo len človek, túžiaci po “normálnych” pracovných podmienkach ? Ďaľšia vec, na ktorú som bola zvyknutá bolo zabezpečenie stravy. Všade, kde som doteraz pracovala, bola zabezpečená strava, či už vo forme teplej alebo mrazenej stravy, alebo som dostala aspoň stravné lístky. Dokonca aj pri práci cez agentúru som stravné lístky dostávala. Bolo teda pre mňa prirodzené, že som sa na túto možnosť spýtala. Aby ste rozumeli, toto je totiž prvá práca, v ktorej je strava zabezpečená formou automatov na kávu a čaj a automatu na cukrovinky a bagety . Takže, miesto troch eúr na stravu, ktoré by ste vo forme lístku mali dostať, musíte ešte vy siahnuť do peňaženky a bagety si kúpiť. Keď ma táto skutočnosť pobúrila, dostalo sa mi odpovede, že som len dohodárka, čo by som chcela ? Dohodárom vraj nikto stravné lístky nedá. Pri mojom odvolávaní sa na zákonník práce bola odpoveď rovnaká, vraj zamestnávateľ zabezpečiť stravu dohodárom môže, ale nemusí. Keďže so zamestnávateľom má právo vyjednávať zástupca odborov alebo zamestnaneckej rady a dohodári nič také nemajú, nemáme ani právo na stravu alebo stravné lístky. Zdá sa, že si nepomôžem. Že dohodári nemajú právo na platenú dovolenku alebo PN-ku, to sú už všeobecne známe veci. Čo však robiť, keď nie je iná možnosť ? Pravdu povediac, začínam sa cítiť ako fluktuant, ktorý stále mení zamestnanie, aj keď nie vždy z vlastnej vôle. Obávam sa, že môj, čoraz dlhší zoznam zamestnávateľov môže byť tiež jedným z dôvodov, prečo niektorí z mojich možných budúcich zamestnávateľov radšej siahnu po naoko stabilnejších zamestnancoch, ktorí ten zoznam majú kratší. Začína mi dochádzať trpezlivosť . To vážne nemám nárok na normálny pracovný pomer, v ktorom by som zotrvala až do svojej staroby ? Koľkokrát ešte budem začínať , kým sa konečne začnem cítiť ako človek s normálnymi právami a pracovnými podmienkami ?